MICo's blog

Každý sa už aspoň raz stretol s prípadom, keď si vo svojej (skutočnej) poštovej schránke objavil záhadnú zásielku s veľkým nápisom: „VYHRALI STE“. Takéto zásielky obsahujúce reklamné informácie ako aj oznámenia o miliónovej výhre adresáta spamujú naše poštové schránky pomerne často. Adresované sú spravidla konkrétnej osobe, pričom na obálke sú uvedené údaje potrebné na doručenie zásielky. Ide o meno, priezvisko a adresu, prípadne aj titul osoby, ktorá je zásielkou oslovovaná. Kto sú však tieto záhadné firmy ponúkajúce fantastický nákup či astronomické výhry?

Odosielateľom je vo väčšine prípadov spoločnosť zaoberajúca sa tzv. priamym marketingom pričom cielene oslovuje konkrétne osoby. Takáto firma disponuje rozsiahlymi databázami, ktoré obsahujú osobné údaje mnohých dotknutých osôb. Nikto nemusí loviť v pamäti kedy komu dal súhlas ich spracúvanie. Pokiaľ je rozsah údajov obmedzený iba na titul, meno, priezvisko a adresu a ich využitie je určené výhradne pre potreby prevádzkovateľa (teda spomínanej firmy) v poštovom styku s dotknutou osobou (s nami) a evidencie týchto údajov – súhlas nie je potrebný. Nehovoriac o tom, že firmy s priamym marketingom v predmete činnosti si môžu svoje databázy osobných údajov vymieňať, dopĺňať a opravovať (proste poskytovať spôsobom aký si vyberú).

Sme však preto rukojemníci? Dá sa dostať von z tohto kolotoča? Odpoveď znie „ÁNO“, ale treba preto aj niečo urobiť. Zákon o ochrane osobných údajov nás nenecháva úplne bezbranných. Očakáva však aktívny prístup každého, kto sa chce zbaviť tohto poštového spamu. V ruke každého z nás je nástroj, ktorý nám má napomôcť k zabráneniu používania našich údajov na tieto účely. Ide o námietku, ktorá patrí medzi základné práva dotknutých osôb v kontexte ochrany osobných údajov.

Namietať, a to najlepšie doporučeným listom (aby sme mali dôkaz v podobe podacieho lístka na pošte a kópie listu), možno proti:

• spracúvaniu jej osobných údajov, o ktorých predpokladá, že sú alebo budú spracúvané na účely priameho marketingu bez jej súhlasu a žiadať ich likvidáciu,
• využívaniu osobných údajov (titul, meno, priezvisko, adresa = t, m, p, a) na účely priameho marketingu v poštovom styku, alebo
• poskytovaniu osobných údajov (t, m, p, a) na účely priameho marketingu.

Zdá sa to byť zložité? Nie... Stačí napísať: „Podľa § 20 odsek 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov namietam proti..." (a jednu z tých troch možností uvedených vyššie – vlastne možno uviesť podľa potreby trebárs aj všetky tri :-) ). Odosielateľ by mal so svojím pozdravom našich poštových schránok skončiť.

Pre prípad, že by sa tak nestalo máme už spomínaný podací lístok a kópiu listu s námietkou. Tieto dokumenty môžeme priložiť k oznámeniu o porušení zákona o ochrane osobných údajov, ktoré možno podať na Úrade na ochranu osobných údajov SR.

Diskusia a komentáre...

Po webe možno nájsť hromadu diskusií o tom čo sú osobné údaje a čo nie, rovnako ako aj diskusie o tom aké informácie o svojich používateľoch vyhľadávače zbierajú. No a občas sa nájde aj nejaký odvážlivec, ktorý tieto dve témy spojí dokopy a zamyslí sa nad tým či informácie o požívateľoch, ktoré „buldozérom“ vyhľadávače zhŕňajú do svojich skladov, kde ich do úmoru podrobujú analýzam, možno považovať za osobné údaje alebo skutočne nie. Je však evidentné, že to vôbec nie je jednoduché skonštatovať. Názory sa totiž líšia nielen v závislosti od toho z akého tábora pochádza odvážlivec (vyhľadávače alebo ochrancovia dát), ale aj od toho či je ochranca dát z USA alebo z EÚ. Pohľady na ochranu osobných údajov v týchto dvoch regiónoch vykazujú výrazné rozdiely a vďaka tomu si tieto dva „data protection gangy“ občas nevedia prísť na meno. Jedna strana nepovažuje úroveň ochrany osobných údajov druhej za dostatočnú a tá druhá si „pre zmenu“ to isté myslí o tej prvej.

My sme však v EÚ a v tomto priestore platí „naše“ právo. Po rozum v tejto veci nemusíme cestovať do D.C., ale stačí nám zabehnúť, hoc i virtuálne, do Bruselu. Prevádzkovatelia internetových vyhľadávačov a ochrancovia osobných údajov po sebe poškuľujú nejaký ten čas. Svedčí o tom viacero dokumentov, ktoré vyprodukovali obe strany. Primárne by som však chcel predstaviť práve ten posledný z tábora ochrancov dát. Pracovná skupina článku 29 (WP29) vytvorená Smernicou 95/46/EC o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Smernica 95/46/EC) má vo vzťahu ku Komisii poradný status. O tejto skupine sa príliš nehovorí napriek tomu, že je v Európskej únii „dvorným vykladačom“ smernice a problematiky ochrany osobných údajov.

Vo svojom stanovisku k vyhľadávačom uviedli predstavitelia WP29 zaujímavé pohľady na vec. Nejde síce o nijak záväzný dokument, ale fakt, že členovia WP29 sú predsedovia úradov na ochranu osobných údajov členských štátov EÚ mu výrazne dodáva na vážnosti. Predznamenáva totiž, že v prípade prešetrovania zásahov do ochrany osobných údajov týmito dozornými orgánmi, nebudú ich rozhodnutia nejako výrazne odbáčať od filozofického smeru, ktorý si tu vytýčili. V čom je teda posledné stanovisko k vyhľadávačom prelomové? Asi tým, že bez okolkov prisudzuje pre vyhľadávače povinnosť dodržiavať Smernicu 95/46/EC (často aj keď nemajú HQ - sídlo v EÚ priestore).

Podľa toho čo sa dá zo stanoviska vyčítať sa prevádzkovatelia vyhľadávačov musia správať k informáciám, ktoré majú o používateľoch ako k osobným údajom. Nejde iba o IP adresy a koláčiky (web cookies či flash cookies), ale za zaujímavé sa považujú aj tzv. logy.

U nás (v EÚ) sa teda na vyhľadávače plne vzťahuje legislatíva ochrany osobných údajov a každý vyhľadávač ju má dodržiavať. Na okrídlenú otázku „a co z toho jako vyplývá?“ teda ešte zhrnieme pár zásad, ktoré pre každý vyhľadávač platia:

• spracúvanie osobných údajov len a len na legitímne účely
• vymazanie alebo nezvratná anonymizácia po dosiahnutí účelu
• odôvodnená dĺžka doby uchovávania údajov ako aj expirácia cookies
• rozširovanie užívateľských profilov o údaje, ktoré neposkytli samotní užívatelia len s ich súhlasom
• súhlas treba mať aj na uchovávanie individuálnej histórie vyhľadávania.


A čo používatelia? Používatelia služieb vyhľadávačov majú právo na prístup ku všetkým svojim osobným údajom, vrátane svojich profilov a histórie vyhľadávania, na ich kontrolu a v prípade potreby na ich opravu. Krížová korelácia údajov pochádzajúcich z rôznych služieb patriacich poskytovateľovi vyhľadávača sa môže uskutočniť iba vtedy, ak užívateľ dal súhlas na túto osobitnú službu.

Koho to zaujíma viac, tu je link na Stanovisko k vyhľadávačom. Určite sa k nemu však vrátim, lebo obsahuje mnoho podnetných informácií z tejto oblasti.

Diskusia a komentáre

Viackrát som dostal otázku o tom či si myslím, že emailová adresa je osobným údajom alebo nie. Rozhodol som sa preto týmto smerom pohnať najnovší príspevok na blog. Neviem či sa mi však podarí uspokojiť všetkých zvedavcov, lebo na túto otázku podľa môjho názoru nie jej jednoznačná odpoveď. Prečo je tomu podľa mňa tak?

Osobnými údajmi sú totiž údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby...atď. A tu je kameň úrazu. Povedal by som, že emailové adresy by sme mohli rozdeliť na také, ktoré za osobné údaje možno považovať a také, ktoré by osobnými údajmi za určitých okolností nemali byť. Ale poďme sa na to pozrieť bližšie.

Kedy by mal byť email (teda emailová adresa) osobným údajom? Osobným údajom by mal byť za predpokladu, že z neho možno vyčítať meno, priezvisko a zamestnávateľa. Napríklad ministerstvá, ostatné ústredné alebo iné orgány štátnej správy a v podstate celý verejný sektor by mal používať emailové adresy v tvare meno.priezvisko@zamestnávateľ.sk. Aj keď nie všetky inštitúcie toto pravidlo dodržiavajú, z takejto emailovej adresy možno zistiť, že napríklad „Meno Priezvisko“ pracuje na úrade či ministerstve. Nepriamo ochrana týchto údajov vyplýva aj zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý takýto údaj umožňuje sprístupniť iba o vybranej skupine úradníkov na vedúcich či inak dôležitých postoch. U radového zamestnanca sa zachováva jeho právo na súkromie a ochranu osobných údajov a žiadne informácie o jeho osobných údajoch sa proste nesprístupňujú (pokiaľ na to nedal písomný súhlas alebo to neurčil osobitný zákon).

Nielen orgány verejnej správy, ale aj obchodné spoločnosti používajú často pre svojich zamestnancov emailovú adresu v tvare meno.priezvisko@nazov_firmy.sk a v prípadoch väčšiny takýchto spoločností je malá šanca, že by šlo o falošné meno imaginárneho zamestnanca.

V mnohých prípadoch na identifikáciu osoby postačí aj uvedenie jej mena a priezviska s dodatkom určujúcim zamestnávateľa (v tomto prípade môže byť osoba rovno z týchto údajov identifikovaná). V iných je zasa na základe týchto dát jednoduché dohľadať hoci aj na internete či v telefónnych zoznamoch (tie sú vlastne tiež na webe) adresu a telefónne číslo (dotknutá osoba by tak mohla byť identifikovateľná). Tu by som teda povedal, že skutočne je na mieste hovoriť aj o osobných údajoch.

Ak by sa však jednalo o emailovú adresu v nejakom „uletenom tvare“, ktorá vyzerá ako keby prešla cez generátor náhodných „číslo-písmenkových“ znakov (čosi ako sejasd798hhdfj565@gmail.com) a nešlo by o prípadnú prezývku notoricky spájanú s dotknutou osobou, ťažko by sa dalo hovoriť o osobných údajoch.

Toľko teda zbežne k emailovej adrese a k dileme či je alebo nie je osobným údajom. Ako som povedal na začiatku, odpoveď nie je jednoznačná a nedá sa použiť všeobecne. Keď však už dôjdeme k názoru, že nejaká emailová adresa je osobným údajov, ešte to nemusí automaticky znamenať, že sa na ňu vzťahuje zákon o ochrane osobných údajov so svojim ochranným dáždnikom..

Ale o tom snáď inokedy.

Diskusia a komentáre

RFID je zvláštny fenomén modernej doby. Radio Frequency Identification – rádio frekvenčná identifikácia je technológia, ktorá si razí cestu do každodenného života nás všetkých veľmi rýchlo a bez akýchkoľvek okolkov sa hlási o slovo. Niet pochýb o tom, že môže uľahčiť život mnohých vo viacerých oblastiach ekonomického, spoločenského, kultúrneho či hocijakého iného aspektu života. Náhrada čiarových kódov, rôznych ceduliek označujúcich veci, identifikácia zvierat – toto všetko je fajn a praktické, ale...

Čo však v prípade, keď označený RFID čipom bude človek – ľudská bytosť – jednotlivec? V tomto prípade to už prestáva byť také zábavné. Využitie však má stále siahodlhý zoznam benefitov. Pacientov v nemocnici si personál už nikdy nepomýli čím odpadnú fatálne následky z náhodnej zámeny liekov (pokiaľ sú aj tieto označené), „očipované“ dieťa sa nezatúla a iné. Čo však obavy zo straty súkromia či obavy zo zásahu do práva na ochranu osobných údajov. O nositeľovi čipu je možné zaznamenávať celý rad dát, pričom báť sa nebudeme iba o dáta zaznamenané na čipe (viacero odborníkov sa predstavilo verejnosti s prekvapivo ľahkými spôsobmi ako skopírovať celý čip a vytvoriť jeho klon), ale aj o dáta, ktoré nositeľ vygeneruje svojim správaním.

Pokiaľ je čip v tovare a nie na samotnom človeku (v jeho tele) môže sa to javiť ako bezpečné. Najmä čo sa týka tovarov v obchodoch ide o pomerne zaujímavú pomôcku pri narábaní so skladovými zásobami či evidenciou tovaru prechádzajúceho cez pokladne. Hrozbou, ktorá však vie skrížiť krok súkromiu nakupujúceho môže byť napríklad spojenie tovaru s platobnou kartou kupujúceho a (v tom lepšom prípade) vytváranie nákupného profilu (čo pri niektorých citlivých druhoch tovaru môže byť zároveň aj ten horší prípad). Nepravdepodobné, že by mohlo isť o zásah do súkromia? Stačí si k tomu pridať vernostnú kartu s identifikačnými údajmi a profil je dokonalý. Už aj teraz je takéto profilovanie zákazníkov v zásade možné, pri vydávaní vernostných kariet si predajcovia nechávajú podpísať súhlas so spracúvaním osobných údajov na najrôznejšie účely. Výmenou za pár bodov a či halierové (čoskoro „milicentové“) zľavy takto majú k dispozícii unikátnu vzorku živých ľudí na marketingové či iné účely. Riziká zásahu do súkromia spočívajú aj v tom, že vzory správanie jednotlivca môžu byť zaznamenané často aj bez jeho vedomia.

Obavy z RFID vyjadrili na pôde EÚ aj šéfovia úradov na ochranu osobných údajov, ktorí ich zhrnuli do viacerých bodov – rizikovými sú pri použitím RFID:

• získavanie informácií priamo alebo nepriamo spojených s osobnými údajmi (napr. spájanie zakúpených tovarov s kupujúcimi)
• ukladanie údajov (napr. rôzne vstupné karty obsahujúce aj kontaktné – identifikačné údaje dotknutej osoby)
• odhaľovanie údajov o jednotlivcoch bez použitia tradičných identifikátorov (podľa nakupovaných tovarov možno napríklad odhaliť stravovacie návyky, zdravotný stav a pod.).

Vzhľadom na pomerne širokú definíciu pojmu osobný údaj bude v každom prípade potrebné posudzovať individuálne pre jednotlivé situácie či sa na použitie technológie RFID uplatní legislatíva ochrany osobných údajov alebo nie.

Kanadská komisárka na ochranu súkromia (čosi ako náš ÚOOÚ SR) dostala koncom mája sťažnosť na porušenie Personal Information Protection and Electronic Documents Act a.k.a. PIPEDA (čosi ako náš zákon o ochrane osobných údajov) od skupinky študentov práva. Sťažnosť podali pod hlavičkou Canadian Internet Policy and Public Interest Clinic - CIPPIC vedení riaditeľkou tejto inštitúcie Philippou Lawson. Podľa ich analýzy FACEBOOK zlyhal v plnení viacerých požiadaviek vyplývajúcich z PIPEDA pričom:

• nešpecifikoval každý účel, na ktorý spracúva osobné údaje jednotlivých užívateľov
• nezískal informovaný súhlas užívateľov a neužívateľov na používanie a zverejňovanie ich osobných údajov
• neumožnil užívateľom použiť jeho služby bez toho aby mu dali súhlas na spracúvanie osobných údajov a viaceré osobné údaje, ktoré nie sú nevyhnutné na stanovený účel
• nezískal jednoznačný (výslovný) súhlas užívateľov na zdieľanie ich citlivých údajov
• neumožnil užívateľom, ktorí deaktivovali svoje účty jednoduché odvolanie ich súhlasu na zdieľanie informácií
• neobmedzil rozsah získavaných osobných údajov iba na tie údaje, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie stanovených účelov ich spracúvania
• neinformoval čestne o svojich zámeroch využiť osobné údaje aj na reklamné účely ani o úrovni vplyvu užívateľa na riadenie nastavení týkajúcich sa jeho súkromia
• nezlikvidoval osobné údaje užívateľov, ktorí prestali využívať jeho služby
• nezabezpečil ochranu osobných údajov užívateľov pred neautorizovaným prístupom
• nevysvetlil politiku a procedúry poskytovania osobných údajov tretím stranám - rôznym inzerentom (poskytovateľom reklamy) či vývojárom aplikácií

čo však zrejme nie je všetko, lebo ako uvádza tlačová správa CIPPIC, študenti vo svojej 35-stranovej sťažnosti identifikovali až 22 zavinených porušení PIPEDA. To, že nejde o hon na čarodejnice podčiarkuje fakt, že niektorí zo študentov pracujúcich na tomto projekte sú zanietení používatelia obviňovanej sociálnej siete. Lisa Feinberg (jedna zo študentov pripravujúcich sťažnosť) v tlačovej správe uviedla: "Mali sme obavy, že FACEBOOK podvádza svojich užívateľov. Prezentuje sa ako sociálny nástroj, ale vykonáva tiež komerčné aktivity ako je cielená reklama. Užívateľa sa musia dozvedieť, že keď sa registrujú na FACEBOOKu, budú zdieľať svoje osobné údaje s poskytovateľmi reklamy".

Kanadské úrady (Privacy Commissioner of Canada) majú teraz rok na prešetrenie veci a sformulovanie záverov. Vzhľadom na to, že základné princípy ochrany osobných údajov sú vo veľkej miere všade rovnaké, bude zaujímavé sledovať výstupy z tejto kauzy.